#29. One Way or Another.

Chcem sa Vám ospravedlniť, že som dlhšie

nepridala časť, ale bola som aj chvíľku preč, a nemala som čas.

Dúfam, že môj príbeh, sa Vám, ale páči. 

P.S : Táto časť je dlhá ;))

-

Neverila som vlastným ušiam, ani očiam. 
Nehybne som sedela na pohovke, sledovala som obrazovku, kde bolo zobrazené rozbité auto a moderátorka BBC v ňom niečo hovorila, o tej nehode..
Automobilová nehoda.. auto v ktorom sedel Harry. Môj Harry.. (aspoň dufam, že stále môj. )
Slzy mi tiekli po studených lícach.
Nevedela som čo mám robiť...síce ho včera pobozkala Melanie rovno pred mojimi očami  v tej kaviarni a nakecala mu somariny a ja som nevinne utiekla, až som sa ocitla u Nialla. Harryho stále milujem. 
Bez váhania som sa postavila z gauča, chcela som prejsť do izby. Hľásateľka na BBC znova niečo hovorila: 
--"Harry Styles leží v Nemocnici, síce nie je v ťažkom stave, ale musí byť pozorovaný, pretože niektoré zranenia sú naozaj kritické a vážne!" --
Keď sa táto informácia dostala k mojim ušiam.. tak som pomaly klesla na zem a slzy mi teraz šli vodopádmi... Triasla som sa.. toto sa nemalo diať.



Harry musí byť zdravý, musí prežiť nie nie nie..
Rukami som si utrela slzy... Postavila som sa, vbehla som do mojej malej izby.
Zohla som sa, z pod postele som si vytiahla väčšiu tašku, ktorú som dostala od rodičov na narodeniny. Bola lluxusná, značka LV (nebola gýčová, ale vkusná) a mama mi na ňu šetrila a dala mi ju ako darček na "Sweet 16" :)
Rýchlo som si do nej hodila nejaké spodné prádlo, jednu mikinu, tričko, rifle, tepláky a nátelník. Dala som si tam ešte kozmetickú taštičku, hygienické potreby, kefu a vš. potrebné veci, vrátane pasu a dokladov.
Zazipsovala som batožinu.
Obliekla som si obyčajné čierne rifle, sivý sveter a čierne conversky.
Vlasy som si len prečesala a trošku som sa namaľovala, aby som nevyzerala ako uplakané zombie..
Ešte pred tým než som odišla z bytu, som si zavolala taxi.
Zobrala som si všetky peniaze čo som mala.. jedna výhoda bola tá, že som si zarobila za pár dní 800 libier, v klube Adioos. Teraz mi zostalo už len 720, kedže som bola na nákupoch s Eleanor, ale dúfam, že to na letenku stačí..
Z kuchyne som si zobrala jedno jablko, tašku som mala prehodenú cez rameno.
Na hlavu, som si ešte dala čapicu, rýchlo som si skontrolovala, či mám všetky doklady, potom som zamkla som byt a utekala dole po schodoch s jablkom v ruke.
Na schodoch som ako naschvál stretla maminu.. skoro som na nich zabudla.
,,M - mami ja, ja musím," koktala som.
,,Čo musíš Nicki? Kam ideš s tou batožinou? Čo sa deje?" hovorila vážnym hlasom a nechápala čo sa deje.
,,Mami..Harry mal nehodu..v Nemecku, v Berlíne... musím tam letieť. Ja ...ach, milujem ho mami," klesol mi hlas a snažila som sa udržať slzy. 
,,Och zlatko, to ma mrzí..Preboha., je to srašné. A je v poriadku? Vieš Nicki, nemala by som ťa tam pustiť. Čo keď sa ti niečo stane?! A sama si ešte nikdy neletela, Nicki, a nemáš ani peniaze a," upierala na mňa vážny pohľad a opierala sa o zábradlie pri schodoch.
,,Mami," skočila som jej do reči, ,, Peniaze mám, z toho klubu. A viem ako to na letiskách chodí, veľakrát sme leteli. Ja to zvládnem.." hovorila som neisto.
,,Nicki, ja viem, ale máš len 16.." snažila sa ma presvedčiť. 
Chytila sa som ju za rameno.
Pozrela som sa jej do modrých očí, ,,Mami? Šla by si za ocinom, keby sa mu niečo (nedajboh) také stane, a je čo ja viem v Írsku?" povedala som jej traslavým hlasom..
Proste som sa za Harrym musela dostať, viem, že ma asi vidieť nechce, ale ja ho musím vidieť.. musím byť pri ňom..
,,Išla by som za  vaším ocinom. Ale ja som dospelá. Vidím, že ťa asi neprinútim tu zostať. Ach.. No teda dobre Nicole. Ale počúvaj ma, budeš mi volávať, aj keď to je v Nemecku.
 A máš všetky doklady, hlavne pas ? Nezabudni si vyložiť potrebné veci pred odletom. Nehovor s cudzími.. A hlavne, dávaj si pozor!" poúčala ma a nesmelo sa usmiala.
,,Áno mami mám, a budem neboj sa. Ďakujem, ľúbim ťa,  Papa" rýchlo som ju objala a odišla som z bytu, pred ktorým ma už čakal taxík. 
,,Na letisko Heathrow prosím," nastúpila som do zadu. 
Taxikár prikývol a hneď vyrazil.
 Usadila som sa, tašku som si položila vedľa seba, sledovala som ako sa predo mnou mihajú ulice zamračeného Londýna.




Keď som vystúpila z taxíka, mohli byť tak 3 hodiny poobede. Prebehla som cez cestu, rovno na letisko. Rovno som šla na informácie, kde sa vybavovali odlety, letenky a podobne.
,,Aký je prvý voľný let do Berlína v Nemecku?" spýtala som sa milej panej za pultom.
,,Let číslo 86, letí o 5, rovno do Berlína. Sú voľné len tri miesta, slečna?" usmievala sa na mňa. Mala ryšavé vlasy, ktoré sa jej točili okolo celej trošku až moc namaľovanej tváre. Potešilo ma, že sú voľné lety, lebo keď s rodičmi niekedy letíme do Česka,  alebo niekde na dovolenku, ledva zoženieme letenky 3 dni pred tým.
,,To mi vyhovuje, letím sama." odpovedala som jej.
,,Takže, slečna Haverová, " povedala keď som jej podala môj pas, ,,Let číslo 86 o 5 hodine, ako so vravela. Budete sedieť na mieste ***, pri krídle. Je to jednosmerná letenka, rovno do Berlína, bude stáť 480 libier," hovorila, a  sivasté oči upriamovala na obrazovku v počítači.
Ešte mi všetko vysvetlila. Potom som jej zaplatila, vrátila mi pas a doklady, a aj s  letenkou, a ešte mi povedala, že by som sa mala pohnúť, aby som stihla prejsť cez všetky kontroly a pod. 

Prebehla som všetky kontroly na letisku, batožinu som musela odovzdať na pult,lebo som tam mala všetky veci. Batožina smerovala na pulte do lietadla. 
Pri sebe som mala len mobil, slúchadká a doklady, v tom zhone ma nenapadlo si zobrať príručnú batožinu.
V príletovej hale, sa na mňa niektorí ľudia pozerali, skúmali ma zvedavými pohľadmi, no ignorovala som ich. 
Teraz skutočne nemám náladu na neprajných ľudí.
Po dlhom čakaní v príletovej hale, nakoniec o 16:40 nás púsťali do lietadla.
Lietadlo bolo obrovské. S letenkou v ruke, som hľadala svoje miesto *** pri krídle.
Nakoniec som ho našla. Sedela som vedľa mladého chalana, ktorý sa mi hneď, ako som sa usadila,  predstavil : ,,Ahoj, ja som Johnny," usmial sa na mňa.
,,Počkať, ty nechodíš s tým z One Direction?!" spýtal sa hneď na to zvedavo.
Nebol moc pekný, len mal veľké modré oči, ktoré mu zvýrazňovali hranatú tvár. Mohol mať cez 23.
,,No ehm, chodím.. ale, ale nič to je jedno. Ja som Nicole, ale všetci ma volajú Nicki," povedala som mu nakoniec. Lietadlo vzlietlo, čo mi moc nerobilo dobre, kvôli tomu tlaku.. letenia sa moc nebojím, ale vzlietania proste v láske nemám.
Nasadila som si slúchadká a čakala ma skoro dvojhodinová cesta do Berlína, za Harrym.
Johnny, čo sedel vedľa mňa, znudene vzdychol a asi pochopil, že sa s ním rozprávať cez let nebudem a ani moc nechcem. 
Zjedla som jedlo, ktoré nám priniesli letušky a hlavu som si oprela o vankúš.
Pozerala som sa von oknom, videla som na veľké chuchvalce mrakov, a myslela som pri tom na Harryho dúfajúc, že je v poriadku. 
Popri rozmýšľaní som trošku zaspala..


Vystúpila som z hlavného Berlínskeho veľkého letiska, trošku unavná po skoro dvojhodinovom lete. 
Našťastie, som skoro celý let prespala, čiže mi to ubehlo rýchlo a Johnny, spolusediaci ma neotravoval.
 Po nemecky neviem, iba po francúzsky, česky a aj anglicky, samozrejme. Čiže som sa na letisku dorozumieval angličtinou.
Hneď po vystúpení z letiska, ma privítal krásny lejak, ktorý som tu v Berlíne vôbec nečakala, nebol to predsa taký stereotyp, ako to býva v Londýne.
Zobrala som si prvý taxík čo som zbadala stáť pri chodníku, rovno pri letisku.
 S veľkou taškou, ktorú som mala prehodenú cez plece, som nastúpila rýchlo dnu, aby som moc nezmohla.
Vlasy mi rozfúkal silný vietor, tak som si naspať nasadila čapicu. Sadla som si dnu, a až potom mi došlo, že neviem v akej nemocnici leží Harry. Viem, že je to nejaká "hlavná berl. nemocnica", ale hlásateľka z BBC nepovedala ktorá, kvôli  jeho súkromiu, aby ho neotravovali fans alebo paparazzi. No super.
Nesmelo som sa na taxikára usmiala, povedala som mu, či sekundu nepočká a vyťukala som Niallove číslo.


Nicki:




-Dúfam, že sa Vám časť páči.. Čoskoro pridam dalšiu a komentár by ma potešil, ďakujem :))
-Nicki (blogger)