Bolo krásne slnečné marcové ráno.
Už som mala všetko zbalené.. no vlastne ja moc vecí nemám, takže moje kufre obsahovali len kozmetiku, oblečenie, zopár kníh, hrnčekou na pamiatku a diek kedže v Londýne je chladno a sychravo.. a kedže je práve marec, my v Argentíne máme pekne teplúčko, ale tam je ževraj pravý opak. Pribalila som ešte pár somarín a pamiatok..
Poobzerala som sa po izbe, zostali tam prázdne poličky, prázdna postel.. nejaké veci som tu predsa nechala.. nejaké oblečenie, ktoré nechcem a darujem ho mojej sesternici Rii, ktorá sa sem do našeho malého bytu po nás sťahuje aj s tetou a ujom.
Odchádzam.. a už nikdy sem neprídem.. neverím. Včera sme sa rozlúčili s rodinou, ktorá nechce aby sme odišli, ale predsa ideme..
Za novým lepším životom.. mamina tu taktiež nechce byť.. všetko jej tu pripomína otca a na toho už myslieť nechceme. I keď aj mám na neho pamiatku veľkú.
Raz sa tak spil a prišiel domov nahnevaný buchol dvermi, ja som bola akurát na chodbe a jedna veta "dá sa zavrieť aj tichšie" a už to bolo.. v buchol do zrkadla na chodbe, v ruke držal sklo a udrel ma do brucha že ako sa s ním rozprávam.. a mám tam jazvu..ktorá ma zdobí od mojich 13 rokov.
O 10 minút musíme odísť na letisko a moja mama ešte behala v župane po starých vŕzgajúcich parketách zatiaľ čo brat plakal vedľa v izbe.
Aspoňže už bola zbalená. Ja 3 kufre a ona s bratom 5..
Obliekla som si svoje obľúbené kraťase high wist, sivú mikinu a čierne vlasy som si dala do vrkoča.. kedže som bola opálená moc som sa nemaľovala, upravila som si len tmavé obočie tvár som si prebehla bronzerom a na oči som si dala slabú vrstvu špirály, poslednýkrát som sa pozrela von oknom.
Videla som na ulicu z ktorej sa na mňa usmievali palmy a malí chlapci si kopali loptu na špinavom ihrisku.
Bude mi to tu chýbať, to teplo, slnko, opaľovanie,rodina, priatelia..dokonca aj škola, proste celá Argentína..
Všetky kufre sme už mali nachystané na chodbe. Do kabelky som si hodila doklady a svoj pas, ešte som si tam hodila fľašku vody a mobil.. poslednýkrát sa pozrela sa na izbu a odišla som na chodbu.
Na prekvapenie mama bola už oblečená a nachystaná aj s bračekom ktorý sa jej len hmýril na rukách.
,,Jullia, ideme ? Všetko máš? Aj letenky, všetkých?" spýtala sa ma pozorne.
,,Áno, môžeme ísť," povedala som.
Taxikár mi pomohol vyniesť kufre, do väčšieho taxíka a ja som sa poslednýkrát nostalgicky pozrela na náš starý byt.. naozaj mi to tu bude chýbať. Slziam som sa neubránila.
A všimla som si, že aj mame sa objavila slzička. Objala som ešte starú mamu, ktorá sa s nami ešte raz prišla rozlúčiť. Bude mi chýbať..tak nám pomáhala.
,,Neboj sa mami, prídeme najbližšie v lete! Hned jak prídeme ti zavolám!" hovorila jej mamina. Babka ju pobozkala na líce so slzami v očiach sa usmiala: ,,Ľúbim vás, dávajte si pozor!" smutne povedala a my sme nasadli všetci do taxíka a odišli.
Na letisku nás už čakala Alisia. Jej rodičia vlastnia reštauráciu v ktorej budeme robiť. Sú dosť bohatí, našli nám tam aj jednoizbový byt. My sme predali maminej sestre tento byt a z toho sme si kúpili ten jednoizbový tam.
Rýchlo sme prešli všetkými kontrolami ani nie za 2 hodinky.
A o pol 11 sme už sedeli v lietadle. Ja som sedela s Alisou, obe sme sa už tešili, ale aj sme boli smutné.
Alisia tu bola len na rok, na takom výmennom pobyte, kedže ona je aj Londýnčanka.
Argentína sa mi strácala pred očami..
Začína nový život.. bude to ťažký začiatok, ale Alisini rodičia povedali že nám pomôžu, i ked nám už pomohli dosť.. budem sa snažiť čo najviac zarobiť.. na uživenie mami aj malinkého Miguela.. akokoľvek.
Jullia:
